O práci, trafostanici a láske k nedostupným mužom

Nikdy sa nevzdám. 7/365: Divoký Blesk

Světelně-kinetická plastika Zdeňka Pešánka 1929-1930

Sedela som oproti žene v umeleckom obchode a kaviarni pýtala sa ma prečo nehľadám hpp. Ja ani neviem. Hapkala som. Hpp, dpp, dpč. Dopiče. Ja neviem prečo ste si vymysleli skratky, ktorými ľudí zaraďujete do systému. Ja nehľadám nič. Len pokoj. Už Nick Srnicek v knihe Až skončí práce povedal, že práca nie je prirodzenou nutnosťou, ale politickým konštruktom, a naša posadnutosť zamestnanosťou nám bráni predstaviť si svet, kde by sme skutočne žili, nielen prežívali od výplaty k výplate. Niektoré otázky si už proste nekladiem. Lebo by to mohlo skončiť nekonečnou slučkou prečo. A ja sa na nej nechcem obesiť.

Vonku začína jar. Pri kostole svatého Jindřicha a svaté Kunhuty v budove bývalej Edisonovej transformačnej stanice potkan ukradol kúsok pizze v neďalekom parku a veselo s ňou beží nevedno kam. Vo vnútri hrajú artové filmy a ľudia na schodoch popíjajú limonádu a pivo. Na chvíľu sa tam zastaví muž, dám mu kafe do kelímku a hovorím:

“Vieš že tu bola vôbec prvá verejne umiestnená kinetická socha Edisonka od Zdenka Pešánka? Predstav si, že stojíš na tejto ulici večer v roku 1930 a zrazu vidíš futuristický, aerodynamický organizmus z lešteného duralu a skla na fasáde funkcionalistickej budovy. Pripomína trup lietadla alebo turbínu v noci. V pravidelných intervaloch pulzuje, farby sa prelievajú po chladných kovových plochách a vďaka kinetike a svetelnej gradácii vytvárajú ilúziu neustáleho pohybu.”

“Jak my dva?”

“Ako my dvaja.”